Sme tu pre vás, keď potrebujete. Volajte. Píšte.

apz@nextra.sk

+421 903 534 894

ÁNO PRE ŽIVOT n.o., Farská 543/2, 013 13 Rajecké Teplice

apz@nextra.sk

+421 903 534 894

Skutočné príbehy žien z Áno pre život

Príbeh Mariky: Z manželstva som kvôli alkoholu a násiliu ušla zo dňa na deň.

Som mamou dvoch detí – Veroniky (13) a Vladka (9). Z môjho manželstva som s deťmi doslova ušla zo dňa na deň. Dôvodom bol alkohol. Môj manžel si po práci rád vypil, až to prestalo mať únosnú mieru. Voči mne a deťom sa vtedy choval agresívne, neštítil sa ani ma udrieť. Viackrát sme ušli, aby sme sa schovali, viackrát bola privolaná i policajná hliadka. Násilie sa časom stupňovalo nielen voči mne, ale i voči môjmu synovi, hoci len verbálnou formou.

Do zariadenia sme prišli najmä psychicky, ale i fyzicky doubližovaní. Tu mi dodali odvahu osamostatniť sa, podporili moje rozhodnutie postaviť sa s deťmi na vlastné nohy, poskytli nám psychologické a právne poradenstvo, ktoré sme tak veľmi potrebovali. Som veľmi vďačná za túto pomoc, vďaka nej som si mohla udržať prácu a nájsť si vlastné bývanie.

Momentálne som rozvedená, bývame v sociálnom byte, našla som si nového priateľa, ktorého majú radi i deti a pribudol nám nový člen rodiny – Simonko. Môj bývalý manžel alkoholu už úplne podľahol. Prišiel o prácu a žije so svojou mamou.

Príbeh Rity: Obyčajný sen o rodine sa poriadne zamotal … až kým sa zase neodmotal.

Môj sen bol celkom obyčajný. Mať malý domček zo záhradkou, deťmi a manželom. Niečo sa mi v živote splnilo, niečo nie. Detstvo som nemala moc dobré a radostné a keď som sa vydala, myslela som si, že si polepším. No nestalo sa. Dôvod? Alkohol…

Mladý človek však stále verí, dúfa… Ako pribúdali deti a jeho fľaša, strácalo sa všetko. Vtedy prišlo veľké pokušenie. Na každom ,,rohu“ ponúkali pôžičku. Na čokoľvek! Tak som si požičala. Myslela som si „veď vrátim, a chladničku potrebujem, veď mám tri deti“. Z peňazí sa napokon kúpilo oblečenie pre deti a samozrejme alkohol. Pokým manžel pracoval – splácali sme. No, keď prišiel o prácu, nedalo sa…

V tom čase som dostala ponuku, vyplatiť jednu pôžičku druhou a ešte mi aj ostane. Čo by nie, súhlasila som. Našla som si brigádu, takže bolo z čoho splácať. S manželom to išlo dolu vodou čoraz viac. Jeho spotreba alkoholu rástla, s nedostatkom alkoholu rástla aj jeho agresivita a život bol čoraz horší.

V novinách boli samé inzeráty o pôžičkách a tak som uvažovala o ďalšej. Šlo to veľmi ľahko. Vybavené, požičané. Že úroky sú vysoké, ma netrápilo. Čo na tom? Peniaze potrebujem. Manžel už nevládal pracovať, len sa flákal, pil a fajčil. Keď nebolo, zúril. Všetko ťahať z jedného platu, je naozaj dosť. Už som nevládala ani fyzicky, ani psychicky. A ešte som ostala tehotná.

Splátky som už nesplácala, začali chodiť upomienky a nakoniec exekúcia. Po narodení dieťaťa sa pridala aj ďalšia fľaša – moja fľaša. Zo začiatku to bolo uvoľnenie, no potom prišla kríza a ešte aká! Žiadna práca, peňazí málo, samé dlžoby a deti, ktoré rastú a pýtajú jesť. Keď som bola na samom dne v stave zúfalstva, prišla ďalšia rana. Alebo vykúpenie?

Manžel zomrel. Mňa tu nechal samú s deťmi, dlžobami a exekútorom za dverami. Moje zúfalstvo nemalo konca a ja som nevedela nájsť cestu von z tohto uzavretého kruhu. Zabudnutie prichádzalo pri poháriku, z ktorého bola po čase celá fľaša. Hrozilo mi, že prídem nielen o majetok, ale aj o deti. Vo svojom vnútri som cítila, že veci musím začať riešiť, ale nemala som silu ani odvahu postaviť sa problémom tvárou v tvár.

Prvý impulz prišiel od švagrinej a kmotry, ktoré ma donútili ísť na protialkoholické liečenie a sľúbili, že sa mi postarajú o deti. Deti zo všetkým súhlasili, pretože aj pre ne bol takýto život neznesiteľný. Nielen rodina mi bola nápomocná ale ešte niekto, niekto kto už pomohol a stále pomáha mnohým- Áno pre život.

Poskytli mne aj mojim deťom ubytovanie, stravu, kus teplého slova, a v nie poslednom rade, odbornú pomoc pri právnych záležitostiach.

Tie boli veľmi potrebné pri splácaní všetkých pôžičiek. Pomohli mi dať do poriadku všetky moje prešľapy. Trvalo mesiace, kým sa začali zjavovať prvé výsledky pri splácaní pôžičiek, hľadaní nového bytu a práce. Bez ich pomoci, by som bola niekde na ulici, alebo vo väzení a deti niekde v detskom domove.

Teraz mám nový byt, zamestnanie a šancu začať odznova. Viem, že keď budem potrebovať pomoc, alebo radu, vždy ich tam nájdem. Touto cestou im chcem vysloviť vďaku za ich trpezlivosť, snahu a obetavosť. Život prináša rôzne ťažkosti a nie všetci sa s nimi vieme vysporiadať. Na vlastnej koži som zistila, že takéto zariadenia majú zmysel, preto treba nabrať odvahu a nebáť sa požiadať ich o pomoc. Vždy sa snažia vrátiť človeka zmysel života.

Ďakujem všetkým, ktorí mi pomohli.

Deje sa vám niečo podobné, máte strach alebo neistotu a potrebujete poradiť?

Príbeh Petry: Radšej v krízovom centre ako s výčitkami od otca, že som v 17tich neplánovane otehotnela.

Volám sa Petra. Od malička som vyrastala iba s otcom a dvomi bratmi, keďže moja mama holdovala alkoholu. Nezhody u nás v rodine nastali, keď som neplánovane otehotnela.

Mala som sedemnásť rokov a školu pred sebou, študijný odbor kozmetiky. Radšej som volila život v krízovom centre Áno pre život, kde ma prijali, ako počúvať neustále výčitky otca. Na môjho priateľa som sa spoľahnúť nemohla. Jeho láska vyprchala, našiel si novú priateľku.

Tu mi pomohli s ukončením prvého ročníka v štúdiu. Dokázali mi pomôcť preklenúť obdobie, keď som bola úplne bez peňazí a pripraviť ma do pôrodnice. Dňa 1.9.2019 sa mi narodil nádherný synček. Dali sme do poriadku i úradné záležitosti- návrh na priznanie všetkých rodičovských práv a povinností vo vzťahu k osobnej starostlivosti o maloleté dieťa ako maloletej matke, i návrh na určenie výživného. Časom som si našla nového priateľa, s ktorým som sa osamostatnila a dokončila si inú školu, iný odbor.

Pre mňa sa život neplánovaným tehotenstvom neskončil, ale práve naopak, začal.

Príbeh Martiny: Bolo to zúfalé, ale všetci mi pomoholi a neodsúdili.

Volám sa Martina. Mám jedno dieťa, syna. Do domova Gianny B. Mollovej som prišla 8. decembra 2003, kedy som bola tehotná. Nevedela som, čo mám robiť, bola som v zúfalej situácii. Rozhodovala som sa, či si dieťa nechám alebo ho dám na adopciu. Po rozhovoroch so sociálnymi pracovníčkami som sa rozhodla ponechať si dieťa. Všetci mi podali pomocnú ruku, neodsúdili ma. Som šťastná, že som sa tak rozhodla.

Ďakujem za podporu a konkrétnu pomoc.

Príbeh Marii: Plán bol adopcia, dnes mi môj syn robí veľkú radosť.

Nevedela som, čo s nami bude, kam pôjdeme. V domove som bývala jeden rok. Dnes už viem, že som spravila dobre, keď som sa rozhodla nechať si dieťa. Veľmi pomohli. Keby som vtedy dala syna na adopciu, neviem, čo by sa so mnou stalo. Dnes mi môj syn robí veľkú radosť. Chodí už do školy a dobre sa učí.

Mám to najcennejšie, čo si človek môže želať. Mám rodinu, ktorú som vždy chcela. Zaradila som sa do života ako každý iný človek. Vždy keď idem na návštevu k synovej krstnej mame, zastavím sa aj v domove.

Práve v týchto dňoch to bude už sedem rokov, keď som prvýkrát prišla do tohto domu. Nikdy nezabudnem na tento deň, keď sa začal môj nový život. Takto im chcem veľmi poďakovať, že mi pomohli, aby som si dieťa nechala.

Príbeh Júlie: Tak veľmi som chcela rodinu, ale stala som sa väzňom, ktorému Áno pre život zavolalo pomoc.

Môj život? Jeden útek. Keď mi zomrela mama, vychovával ma môj otec. Úplne to nezvládal, a tak som časť môjho života strávila v detskom domove.

Dospela som, našla si prácu, zaľúbila sa do jedného milého chlapca, otehotnela som. Veľmi ma ľúbil, bol však žiarlivý, často sme sa hádavali. Skončil vo výkone trestu odňatia slobody kvôli potýčkam so zákonom. Mám však syna Daniela.

Našla som si iný vzťah, ktorý ale tiež stroskotal, pretože môj partner sa ku mne správal násilnícky. Ušla som od neho nielen s Danielom, ale i s naším spoločným dieťaťom Tomáškom. I on skončil vo výkone trestu odňatia slobody kvôli neplateniu výživného. Môjmu poslednému partnerovi som bezvýhradne dôverovala, neverila som, že by mi to znova nevyšlo. Napriek všetkému sme sa hádavali, položil na mňa ruku, i v čase, keď som otehotnela.

Ušla som do zariadenia Áno pre život, kde ma podržali, podporili, kde som sa cítila bezpečne… Porodila som dievčatko Elišku. Pomohli mi vyplatiť dlh na nájomnom, mala som naspäť môj byt!!! Obnovila som tiež kontakt s mojím otcom. Tak zúfalo som túžila po vzťahu a rodine, že som sa párkrát pokúšala zachrániť vzťah s otcom Elišky, napriek odporúčaniam zo strany sociálnych pracovníčok, aby som to nerobila.. Ja som však tak veľmi chcela rodinu! Definitívnym ukončením nášho vzťahu bolo, že som sa nasťahovala s ním do môjho bytu, kde som sa stala „väzňom“. Nesmela som s Tomáškom ani vyjsť z izby. Daniel v tom čase býval u mojej starkej.

Krízovo som zavolala na Zelenú linku Áno pre život, kde mi privolali pomoc. Zistila som, že som znova tehotná. Rozhodla som sa odovzdať moje dievčatko po pôrode na adopciu, nevidela som iné riešenie. Chcela som, aby mala iný život. Nezvládla som to však, nejedla som, nepila som, myslela som iba na ňu, musela som sa po ňu vrátiť… Dala som jej meno po mojej mame. V súčasnosti žijem s mojím prvým partnerom, otcom Daniela, ktorého pustili z výkonu trestu. Prijal i moje ďalšie deti.

Žijeme normálny život, s radosťami a starosťami, čo k tomu patria. Urobila som si vodičský kurz. Stále som v kontakte s niektorými dievčatami, s ktorými som bývala v zariadení, a keď mám možnosť, prídem pozrieť do zariadenia, ktoré mi svojho času tak veľmi pomohlo.

Príbeh Paulíny: V zariadení som bola dva razy a nikdy nezabudnem na pocit bezpečia, ktorý chcem odovzdať aj svojim deťom.

Prišla som do zariadenia v piatom mesiaci tehotenstva, za ruky som držala tri deti a mala so sebou pár tašiek. Potrebovala som zázemie. Potrebovala som sa zastabilizovať a riešiť potrebné – financie, materskú školu pre moje najstaršie dve deti, zdravotnú starostlivosť pre mňa a pre moje deti a začať odznova. Vôbec som si to nevedela predstaviť s bábätkom, už toho bolo dosť i bez neho. Na interrupciu už bolo neskoro. Vzťah s otcom detí nebol zlý, veľké rozbroje medzi nami však robila jeho rodina, najmä mama. Keďže sme bývali v ich domácnosti, musela som odísť. Priateľ odišiel do Nemecka zarobiť peniaze a ja som zostala na všetko sama.

Tu ma nikto neodsudzoval, pomohli mi s vybavovaním potrebných náležitostí i s prípravou a výbavičkou do pôrodnice. 13.1.2020 sa mi narodil nádherný zdravý chlapček, z ktorého mám veľkú radosť. V zariadení som bola ubytovaná dva razy. S otcom detí sme skúsili samostatné bývanie v podnájme, keď sa vrátil z Nemecka. Keď však zomrel majiteľ podnájmu, v ktorom sme bývali, dediči nám tam už nedovolili bývať.

Teraz bývam v inom meste, s iným priateľom, do našej veľkej rodiny nám pribudlo piate dieťatko, nie je to ľahké, stále zápasíme s financiami, či inými problémami, ale nezabudnem na ten pocit bezpečia a zázemia, ktorý mi dali v Áno pre život a aký aj ja chcem odovzdať svojim deťom.

Príbeh Nataši: Nevysporiadaný dom, vyšetrovačky…až sme dostali sociálny byt.

Čím začať? Do Áno pre život som prišla s mojimi dvoma deťmi Vaneskou a Lackom, pretože som nemala kde bývať. S mojím prvým partnerom, otcom Vanesky, som sa rozišla pred rokmi. Toho času je vo výkone trestu odňatia slobody. S mojím súčasným partnerom Ladislavom, otcom Lacka, sme spolu žili v rodinnom dome aj s jeho bratom. Dom, v ktorom sme bývali, však nebol vysporiadaný.

Vzťah sme mali harmonický, avšak môj priateľ kvôli bitkám skončil vo vyšetrovačke. U oboch bolo i podozrenie na príležitostné užívanie drog. Brat nesúhlasil, aby sme tam zostali bývať, kým sa nevyrieši situácia. Neostávalo nám iné, len odísť. Pomohli mi s umiestnením detí do základnej i materskej školy a ja som si našla prácu v miestnom mäsiarstve.

Podala som si žiadosť o sociálny byt, kde mi o pár mesiacov vyhoveli. Zostala som tu s deťmi bývať, som tu spokojná, prácu som však zmenila a môjmu partnerovi som dala novú šancu, to, či som urobila dobre, ukáže až život sám…

Páči sa mi, čo robíte a chcem to podporiť!

Čo ďalšie sa deje
pod našimi strechami

Go to Top