Toxické vzťahy vznikajú aj zo zaužívaných mýtov o domácom násilí

Published On: 18. novembra 2024Categories: násilie

text napísala právnička JUDr. Silvia Miškovičová, LL.M

Čo z nasledujúcich výrokov ste už počuli a čo z toho ste sami vyslovili? Čo z toho je pre vás úplne v poriadku a čo vás nahnevalo, zamrzelo, zranilo?

…Ťahá ťa za vlasy? To preto, že sa mu páčiš…

…Obchytávajú ťa spolužiaci? Vieš, oni sú teraz v puberte a nevedia to ovládnuť… No nehovor, že ti to aspoň troška nelichotí…

…Udrel ťa? No nemala si ho provokovať, veď vieš, aký je… Že si ho neprovokovala? Ale isto si mu musela niečo povedať alebo urobiť. Sa nečuduj, že je k tebe teraz taký zlý…

…Zas sa pobil? Veď to je úplne normálne, tak to medzi chlapcami chodí…

…Vulgárne ti nadáva? Tak to prosto ignoruj a máš to vybavené…

…Stále ti píše, že kde si, s kým si a kedy sa vrátiš? To preto, že sa o teba bojí. Čo by iné za to dali, keby mali takého starostlivého partnera…

…To je aké romantické, že všetok svoj voľný čas chce stráviť len a len s tebou… Prosto ťa chce mať celú pre seba… Sa teraz nečuduj, že ho to zranilo. Veď si tam išla, aj keď on chcel, aby si zostala s ním doma…

…Nedáva ti žiadne peniaze? Aspoň ušetríte. Však všetko máš, čo by si ešte potrebovala? Nehovoriac, že ty momentálne kvôli rodičovskej dovolenke ani nezarábaš… Prosto jeho peniaze, jeho rozhodnutie…

…Sex patrí k vzťahu, si nemôžeš len tak povedať, že teraz nie. To si nemala ísť do vzťahu…

…Bitka patrí k výchove… Ja som bol viac bitý ako sýty a aha! som tu… Aspoň som potom tak nevystrájal… Hneď som vedel, čo mám robiť a ako sa mám správať…

Takýchto výrokov či názorov je všade okolo nás veľmi veľa. Dokonca viac, ako by sme si mysleli, uvedomovali či chceli. Ide o akési naše presvedčenia, ktoré vychádzajú z rôznych mýtov o vzťahoch, násilí, výchove. Je dôležité zdôrazniť, že ide o chybné a často aj o zdravie, dôstojnosť, súkromný a rodinný život ohrozujúce až poškodzujúce názory, ktoré vytvárajú základ pre toxický vzťah.

Možno si teraz niektorí z vás povedia, že preháňame, že však ide len o akési neškodné či nanajvýš úsmevné postoje.

„… veď nech si každý myslí a hovorí, čo chce, pokiaľ to nikomu neubližuje.“

No a o tomto to presne celé je. Každé takéto vyjadrenie ubližuje, a to nielen konkrétnej osobe, ktorej je adresované, ale aj človeku ako takému.

Viera v mýty o násilí, ich tvorenie, preberanie, uchovávanie a šírenie sťažujú či až znemožňujú obetiam násilia, aby o tom, čo zažívajú, vôbec začali hovoriť, nieto, aby požiadali o pomoc a vyšli zo svojich toxických vzťahov. Súčasne normalizujú niečo, čo normálne určite nie je a ani by nemalo byť, čím ubližujú celej spoločnosti.

Takto sa stávame ohrozenými my všetci a odovzdávame to svojim deťom.

Spôsoby, akými sa cítime sami lepšie, bezpečnejšie, istejšie nemôžu ísť na úkor dôstojnosti iných

Mýty či predsudky sú našou súčasťou. Veriť nejakým mýtom, či mať predsudky sa netýka len nevzdelaných, nemorálnych či nekompetentných osôb. Nanešťastie, nikto z nás nie je voči nim imúnny. Každý ich má, niekto viac, niekto menej.

Mýty sú v podstate príbehy, ktoré si osvojujeme (často úplne automaticky) od svojich predchodcov, zo svojho okolia alebo si ich sami vytvárame, aby sme porozumeli niečomu, čomu nerozumieme, čoho sa bojíme, čo nepoznáme, čo nám inak nedáva zmysel a pod. Takto sa pre nás stáva svet okolo nás menej chaotickým, nepredvídateľným a neznámym, a teda viac bezpečným.

No tu si treba uvedomiť, že naše spôsoby ako sa cítiť bezpečne nemôžu ísť na úkor bezpečia, zdravia a dôstojnosti iných. Nehovoriac, že týmto dosiahneme tak akurát presný opak toho, čo sme vlastne chceli či potrebovali, a teda nebezpečný, nepriateľský, nepredvídateľný svet.

V súvislosti s mýtmi o domácom násilí toto platí dvojnásobne. Umenšovaním, popieraním, nepochopením, ignorovaním, zosmiešňovaním či zľahčovaním domáceho násilia, niektorých jeho foriem, voči niektorým osobám, za určitých okolností a pod. napomáhame jeho rastu, šíreniu, pretrvaniu, bujneniu, eskalovaniu, skrývaniu a tak vytvárame spoločnosť toxických vzťahov medzi partnermi, generáciami, rodičmi a deťmi…

A ani si nemusíme „všimnúť“, že niekto blízky… že niekto blízko… že možno ja sám… som jeho obeťou či páchateľom.

Za účelom odstránenia mýtov o domácom násilí (v spoločnosti či u seba samého) je dôležité nielen tieto mýty riadne identifikovať, ale ich aj jasne označiť ako niečo nesprávne a škodlivé, a to pre nás všetkých.

Následne je potrebné pomenovať (si), prečo a kedy ten-ktorý mýtus vznikol (v spoločnosti či u mňa samého). Čo je za ním, aby sa mi nestalo, že pri jeho odstraňovaní ho len nahradím (v spoločnosti či u seba samého) nejakým iným mýtom.

Pýtajme sa, hľadajme, vzdelávajme sa… Buďme otvorení a ochotní zmeniť tie zo svojich postojov a názorov, ktoré sa preukážu byť mylné, nesprávne, neúctivé.

Majme v úcte iných a pozdržme svoj úsudok o ich živote. Namiesto názorov a rád prichádzajme s porozumením a pomocou. Len tak vytvoríme pre seba a druhých bezpečný, resp. bezpečnejší svet.

Najčastejšie mýty o domácom násilí a ako vytvárajú toxické vzťahy?

1. Mýtus: Určité násilie je v poriadku

Násilie v určitej skupine, forme a intenzite alebo násilie páchané z určitých dôvodov či s dobrým úmyslom je podľa niektorých v poriadku. A v prípade, ak ide o výchovu detí, tak je použitie násilia pre mnohých ľudí dokonca i potrebné až nevyhnutné, resp. v týchto prípadoch ani nejde o násilie.

Konflikty sú v poriadku, použitie násilia (vrátane toho emocionálneho) na ich vyriešenie či potlačenie nie. Rovnako je úplne v poriadku niekoho vychovávať, viesť, povzbudzovať/motivovať k lepším výsledkom či od neho/nej niečo vyžadovať, ako aj očakávať rešpekt a nastavovať mu/jej hranice. No opäť – nie je v poriadku na to použiť nejakú formu násilia. Na tomto nič nemení ani skutočnosť, že tak robíme z nejakého dobrého dôvodu či s dobrým úmyslom, ako ani to, že si to nazveme napríklad disciplínou, prísnosťou, „tvrdou láskou“, formáciou, iniciáciou a pod. Násilie je prosto násilie, pričom na uchýlenie sa k nemu neexistuje nikdy žiaden dôvod. Prosto niet dobrého a zlého násilia.

Bitka či ponižujúce, manipulujúce správanie sú zakaždým nezvládnutím tej-ktorej situácie/emócie. Ide o ventiláciu hnevu a/alebo o jasné prejavenie moci/kontroly nad iným, nie o výchovu, starostlivosť, nastavenie hraníc, riešenie konfliktov alebo učenie k rešpektu. Násilie síce danú osobu stopne alebo ju prinúti spraviť niečo, čo nechcela, no určite ju to neposilní, nevychová, nemotivuje, nebuduje.

Láska – mnou prejavovaná i tá mne prejavovaná – nemá bolieť, a to ani tá vychovávajúca, starajúca, vzdelávajúca či formujúca.

2. Mýtus: Obete si za násilie aspoň čiastočne môžu samy

Podľa prieskumov si takmer polovica ľudí myslí, že za násilie sú zvyčajne zodpovedné aj obete (aspoň do nejakej miery). Pričom si za tým zväčša predstavujú ich zlé správanie či provokácie, teda akýsi obojstranný toxický vzťah.

„Vulgárne mi nadávala, tak som sa neovládol, chytil som ju za krk … a ona hneď prestala. Potom som ju zase pustil.“

Alebo, ako zhruba pred rokom uviedol jednej z najvyšších ústavných činiteľov:

„Ublížila dieťaťu, tak som ju za to vyfackal.“

Je treba povedať, že na určenie trestu, jeho výšky a spôsobov jeho výkonu, ako aj na samotný výkon trestu sú tu iní.

Ak sa aj niekto správa zle, nevhodne či až protiprávne, násilne, tak aj tak ho/ju nikto nemá právo za to sám od seba potrestať. Môžeme požiadať o pomoc orgány činné v trestnom konaní, súdy, okresné či obecné úrady, sociálnoprávnu ochranu detí a pod., nie sa rovno zhostiť úlohy policajta, sudcu a kata v jednom. Nikto nemôže nikomu ubližovať, a to za žiadnych okolností.

Pravdou je, že s niektorými ľuďmi sa skutočne veľmi ťažko žije a ťahá nás to s nimi do toxického vzťahu, avšak opäť platí, že toto sa nemá riešiť násilím. Je tu veľa iných spôsobov, nástrojov a subjektov, ktoré vedia situáciu vyriešiť lepšie, vhodnejšie, trvalejšie a dôstojnejšie. Nehovoriac, že sa tým takto sami stávame agresorom a dopúšťame sa protiprávneho konania.

Od tohto je však potrebné jasne odlíšiť nutnú obranu, teda čin, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený trestným zákonom. Avšak na to, aby nebola takáto obrana považovaná za trestnú, musí byť primeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu. Toto neplatí len v prípade, že brániaci sa konal v silnom rozrušení spôsobenom útokom, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo zľaknutia.

V súvislosti s týmto celým je však potrebné ešte zdôrazniť, že v realite sú ako dôvody, pre ktoré sa niekto uchýlil k domácemu násiliu, uvádzané oveľa menej závažné či až úplne absurdné skutky, ako napr. pripálené alebo presolené jedlo, meškanie, zaspatie, hlasné dýchanie či jedenie, nevhodné oblečenie, nedostatočne vyčistené hrnce a pod.

Zaujímavé je taktiež to, že v prípade existencie/nastátia toho-ktorého dôvodu reaguje páchateľ násilne zväčša len pri určitej osobe/osobách.

Napríklad v práci sa zrazu kontrolovať vie a nevybuchuje, keď mu v práci niekto nadáva, nepočúva ho, je pomalý, mešká, necháva otvorené skrinky a pod. Páchateľ teda kontrolu nad svojím správaním očividne má, resp. vie mať, a to aj napriek tomu, že tam (jeho) dôvody na stratu danej kontroly nastali.

3. Mýtus: Obeť domáceho násilia má vyzerať a správať sa určitým spôsobom, inak to nie je obeť

Mnohí si, či už na základe vlastnej alebo sprostredkovanej skúsenosti s domácim násilím, alebo aj len čisto náhodne z bezpečia a pohodlia svojho vzťahu a obývačky, vytvorili rôzne šablóny, vzorce či obrazy o správaní obetí a páchateľov domáceho násilia, ako aj obrazy o spôsobe páchania domáceho násilia či jeho následkoch, dôvodoch a pod.

Avšak nič také ako „vzorová obeť“ neexistuje.

Neexistuje nejaká jedna konkrétna a všeobecne platiaca forma, do ktorej ak sa tá-ktorá situácia či osoba zmestí, tak môžeme hovoriť o domácom násilí, obeti či páchateľovi domáceho násilia. Problematika domáceho násilia je oveľa zložitejšia ako toto.

Už len keď si uvedomíme, že pod pojem domáce násilie môžeme zaradiť viacero trestných činov, ako napr. trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby, vraždy, zabitia, ublíženia na zdraví, pozbavenia osobnej slobody, obmedzovania osobnej slobody, znásilnenia, sexuálneho zneužívania, nebezpečného vyhrážania, nebezpečného prenasledovania a pod., pričom každý takýto trestný čin má svoj vlastný súbor znakov (objektívnych i subjektívnych), ako aj čŕt páchateľa a obetí (kriminologický profil) a možných/pravdepodobných spôsobov prežívania a správania sa obetí v reakcii na dané násilie a procesy, ktorými si prechádzajú. Takže tu hovoríme o obrovskom množstve variácii páchania domáceho násilia, jeho následkov, ako aj profilov obetí a páchateľov, ich reakcií na násilie atď. Z našej skúsenosti niet jedného rovnakého prípadu domáceho násilia.

K bezpečnejšiemu svetu môžete pomôcť:
a) šírením informácií o ničivosti násilia napr. zdieľaním článku Toxické vzťahy vznikajú aj zo zaužívaných mýtov o domácom násilí
b) finančnou podporou, ktorá putuje na prevenciu a pomoc
c) vzdelávaním sa a otvorenými očami.

Prihláste sa k odberu skutočných príbehov a odborných článkov o nezdravých vzťahoch a násilí:

Páči sa mi, čo robíte a chcem to podporiť!

Každý na násilie a následky s nim spojené reaguje inak. Niekto zareaguje ihneď, inému to trvá roky. Niekto mlčí, niekto kričí a niekto to má na striedačku. Niekto je paralyzovaný, niekto utečie, niekto útočí, pričom to posledné neznamená, že sa tým rola páchateľa a obete mení. Tu treba povedať, že je rozdiel medzi obrannou reakciou/mechanizmom a samotným útokom/násilím. Ak sa občas obeť aj postaví na odpor páchateľovi a ide do slovnej či až fyzickej konfrontácie s ním, to ešte neznamená, že sú si „kvit“, že sa to tým celé pomiešalo, zrovnalo či až znegovalo. Navyše, naše reakcie na nečakanú stresovú situáciu nie sú úplne dobrovoľné a vedome si ich nevyberáme.

Taktiež neplatí, že obeťami domáceho násilia sa stávajú len určité skupiny/typy ľudí, s určitými vlastnosťami, temperamentom alebo len v istých rodinách, prostrediach, vrstvách. Obeťou domáceho násilia môže byť ktokoľvek, a to bez ohľadu na jeho/jej vek, pohlavie, rasu, etnicitu, temperament, vzdelanie, rodinné zázemie, zamestnanie, socio-ekonomické postavenie, vierovyznanie atď.

Navyše žiadna obeť nie je statická.

Každá sa pod vplyvom času, okolností i rôznych procesov mení. Preto nemožno predpokladať, že bude stále rovnaká a len vtedy ju môžeme považovať za „skutočnú“ obeť domáceho násilia. Mnohí majú za to, že obeťou je len človek v prvej, nanajvýš v druhej fáze reagovania a spracovávania násilia.

Teda, že o obeť pôjde len vtedy, keď to, čo sa u nej doma/s ňou deje, nebude ona sama považovať/označovať za násilie zo strany konkrétneho človeka. Prípadne vtedy, keď si aj násilie páchané na sebe bude uvedomovať a bude to tak aj označovať, no nebude schopná s tým nič spraviť. Inými slovami – za obeť domáceho násilia sa často považuje len bezmocná, akcie neschopná, pasívna a utiahnutá osoba. Na tomto mieste je však potrebné podotknúť, že prípadná pasivita obete je v týchto fázach len zdanlivá.

Každá obeť po celý čas vynakladá nemalé úsilie a využíva rôznorodé stratégie na to, aby sa násiliu ubránila a ochránila seba i svoje deti, takže nikdy nie je úplne pasívna, aj keď sa to ľudom zvonku môže tak zdať. Nehovoriac, že obeť môže prípadnú svoju pasivitu používať ako nástroj minimalizácie nebezpečenstva vzniku násilia a jeho následkov.

V každom prípade – obeť, ktorá už má plán, ktorá o násilí hovorí, radí sa, ktorá už realizuje konkrétne kroky, ktorá sa nevracia k násilníkovi, do vzťahu s ním atď., je stále obeťou. Toto jej postavenie sa zrazu nemení len tým, že koná, resp. začne konať, meniť svoju situáciu. Rovnako neprestáva platiť prezumpcia statusu obete, ak sa obeť k násilníkovi vráti.

To, že niekto neodchádza z násilníckeho vzťahu alebo sa do neho opakovane vracia (obeť môže aj roky prechádzať šiestimi fázami), neznamená, že netrpí/netrpel, že je to pre neho/ňu v poriadku, že to nie je/nebolo „také zlé“, že nejde/nešlo o násilie a pod. A rovnako to ani neznamená, že daný človek musí byť nejaký „divný“. Toto isté platí aj v prípade, ak obeť nezavrhla násilníka, nevyhľadala pomoc či ju dokonca odmietla a pod. Nič z vyššie uvedeného nehovorí o tom, či daná osoba je alebo nie je „skutočnou“ obeťou domáceho násilia.

4. Mýtus: Raz násilník, navždy násilník alebo dnes násilník, zajtra už iba romantik

Niektorí majú za to, že násilníka nemožno zmeniť, iní zas, že sa môže zmeniť len tak, sám od seba, z dňa na deň. No ani jedno, ani druhé nekorešponduje s realitou.

Násilníci sa môžu zmeniť (niektoré výskumy dokonca hovoria až o 40 % prípadov), avšak nie bez pomoci zvonku.

Vychádzajúc z výskumov, štatistík a z našej praxe/skúseností s domácim násilím môžeme tvrdiť, že „súkromné stratégie“ takmer nikdy nefungujú, aspoň nie z dlhodobého hľadiska.

To, že si povieme, že ho/ju budeme aj naďalej bezpodmienečne ľúbiť, že s ním/ňou zostaneme, že vždy mu/jej odpustíme a pod. sú najmenej účinné stratégie na to, aby sme násilie skutočne a trvalo zastavili. Týmto nepomôžeme nikomu.

To, čo skutočne funguje, sú „verejné stratégie“, teda to, že do toho celého zapojím niekoho zvonku – idem sa poradiť k odborníkovi, zavolám políciu, podám trestné oznámenie alebo spravím iné podanie (napr. návrh na nariadenie neodkladného opatrenia) a pod.

Za zatvorenými dverami sa rovnováha moci totižto nemá prečo/ako zmeniť. Násilník takto ani nevie byť skutočne konfrontovaný s tým, čo robí a aký dopad to má na ľudí okolo neho. Neznáša následky svojich činov, nemá ani len „reputačné“ škody. Teda nemá dôvod zmeniť sa. Aj keby bolo pekné, keby na zmenu/nápravu násilného partnera stačila len samotná láska toho druhého, no žiaľ, takto to skutočne nefunguje. Čo však súčasne neznamená, že zmena/náprava nie je možná.

5. Mýtus: Násilie sa vyskytuje tam, kde je alkohol

Z výskumov skutočne vyplýva, že existuje vzťah medzi nadmernou konzumáciou alkoholu a zvýšenou mierou násilia, avšak alkohol nie je prvotnou príčinou násilia, je jeho stimulátorom – spúšťačom.

Podľa výskumov je tretina až polovica páchateľov alkoholikmi, čo však súčasne znamená, že minimálne polovica nie je. Navyše neplatí, že páchatelia, ktorí sú alkoholici, páchajú násilie len v stave opitosti.

6. Mýtus: Deti si násilie často vymýšľajú

Deti si násilie len málokedy vymýšľajú! V drvivej väčšine prípadov sa násilie aj potvrdí. Ak deti aj odvolajú či zmenia svoju výpoveď, tak často len pre to, že sú k tomu dotlačené, zmanipulované alebo sa obávajú následkov, napr. že prídu o rodiča, budú musieť ísť bývať inde a pod.

Ak sa aj stane, že si dieťa týranie, zneužívanie alebo zanedbávanie vymyslí, stále ide o signál, že sa s ním a/alebo v jeho rodine niečo negatívne deje.

Domáce násilie ubližuje všetkým, ako aj mýty o ňom. A o tomto je potrebné hovoriť.

Toľko, koľko bude treba. Nech každý vie, že:

  • láska nemá bolieť,
  • bitka nevychováva,
  • rozhovor nemá byť výsluchom,
  • kontrola nie je starostlivosťou,
  • sex nie je povinnosťou,
  • túžba po spoločnom/výlučnom čase nemá viesť k spoločenskej izolácii,
  • ťahanie spolužiačky za vlasy nie je prejavením záujmu,
  • pobitie sa s kamarátmi nie je riešením akéhokoľvek problému/konfliktu,
  • utrpenie nie je vždy viditeľné,
  • bolesť sa nie vždy prejavuje plačom či tichom,
  • vždy je cesty von, pomoc existuje a žiaden človek či situácia nie je beznádejná.

Ak ste sa stali obeťou domáceho násilia alebo ak o takejto osobe viete, neváhajte nás kontaktovať cez bezplatnú krízovú Linku pomoci 0800 12 00 24 – každý pracovný deň od 8:00 – 16:00 hod.

Odborný text a podcast boli realizované s finančnou podporou Ministerstva financií Slovenskej republiky v rámci projektu „Kvalitné a bezpečné služby obetiam násilia a osveta verejnosti“.

Deje sa vám niečo podobné, máte strach alebo neistotu a potrebujete poradiť?

K téme násilia
na ženách

Páči sa mi, čo robíte a chcem to podporiť!

Ozvite sa nám,
určite vám odpíšeme

Veríme vám, pomôžeme vám, zvládneme to spolu.

Nemusíte byť na to sami

Čo ďalšie sa deje
pod našimi strechami

Ako urobiť z nevýhody výhodu? Ľudia s handicapom majú uplatnenie v úspešných sociálnych programoch

Categories: aktuality|

Pozývame Vás na seminár o reálnych príkladoch z praxe v oblasti zariadenia sociálnych služieb a chránených pracovísk, v ktorých sa podarili realizovať úspešné programy pre [...]

Nezisková organizácia Áno pre život vytvára bezpečné prostredie matkám a deťom aj počas mimoriadnej situácie

Categories: aktuality|

Nadácia Tatra banky podporila úsilie neziskovej organizácie Áno pre život v boji proti šíreniu nákazy vírusom COVID-19 v Domove G. B. Molla. [...]

Go to Top